Sýtosť vnímania a životné tempo
Myslenie dokáže život neuveriteľne spomaľovať. Možno to aj poznáte. Niekedy sa stáva, že kým si človek rozmyslí, či niečo urobí, tak možnosť urobiť to sa nesmierne skomplikuje alebo aj zanikne. Alebo človek veci odkladá. Potom sa zbytočne hromadia.
Sýtosť vnímania umožňuje robiť veci nielen kvalitnejšie, ale aj v svižnejšom tempe. Pod pojmom svižné tempo nemyslím, že sa snáď človek začne náhliť. Skôr ide o to, že keď človek intenzívne vníma to, čo robí, robí to dobre a nerozptyľuje sa nadbytočným myslením okolo toho. Trvá to teda kratší čas. Takto sa dá postupovať z aktivity na aktivitu a skutočne zvládať viac vecí rýchlejšie a zároveň vo vysokej kvalite.
Vôbec to však nemá nič spoločné s hektickým náhlením modernej doby. Takéto náhlenie je postavené na nekonečnom raste spotreby a všeličoho, čo človek v skutočnosti vôbec nepotrebuje a dokonca to škodí ako jemu, tak celej Zemi.
Svižné tempo má svoju nazvime to "okamžitú prevádzkovú rýchlosť". Nie je to rýchlosť "za každú cenu". Pri svižnom tempe vlastne o rýchlosť vôbec nejde. Je len vedľajším produktom. Rýchlosť je daná mierou vnímania či sústredenia a náročnosti činnosti. Je to čosi ako odporúčaná rýchlosť vozidiel v cestnej doprave.
(obrázok je použitý zo stránky Wikimedia Commons - Vyobrazenia a vzory dopravných značiek)
Znamená to, že sa na takto označenom úseku cesty nedoporučuje ísť rýchlejšie, vzhľadom na jeho náročnosť. Ale netreba ísť ani pomalšie vzhľadom na možnosti cesty či dopravy všeobecne.
Ako ale zistiť o aké konkrétne tempo ide ? Dá sa to odvodiť z pocitov. Keď má človek z aktivity pocit živosti či spomínanej svižnosti, pocit, že aktivita ide "od ruky" a dobre v zmysle kvality, tak tempo je správne. Je samozrejme vedľajšie, o akú konkrétnu aktivitu ide.
Svižné tempo napomáha aj samotnému vnímaniu. Nemusí vždy platiť, že robiť niečo pomalšie znamená robiť to lepšie. Možno to poznáte zo šoférovania. Aj keď idete veľmi pomaly, môže sa niečo stať náhle a prekvapiť vás. Vnímanie má totiž tendenciu "zaspať". Keď robíme činnosť s nízkou úrovňou náročnosti pomaly, tak vnímanie má tendenciu znížiť intenzitu. Takže pri šoférovaní je svižné tempo nápomocné udržovaniu potrebnej intenzity vnímania.
Znovu sa dostávame k jadru problematiky tejto stránky. Súčasný človek necháva svoje vnímanie "zaspať". Dovolí mu to. Nech už sú dôvody akékoľvek, nás zaujíma, ako z tohto stavu von.
Už vieme, že vnímanie môžeme zintenzívniť sami zámerne svojou vôľou, čiže "zvnútra". Vieme, že to tlmí myslenie a to nás môže prestať obťažovať a rozptyľovať.
Vieme aj, že naše vnímanie môže zintenzívniť náročnosť aktivity, v ktorej sa nachádzame, čiže "zvonku".
Ale čo ak sa nám vôľou vnímanie zvyšovať nedarí a práve sa nenachádzame v aktivite, ktorá by ho prirodzene zvyšovala ?
Teraz sme si ukázali možnosť udržovať zvýšenú úroveň vnímania tak, že mieru náročnosti aktivít vyvažujeme rýchlosťou ich vykonávania. Čiže náročné aktivity by mal človek vykonávať primerane pomaly a nenáročné aktivity primerane rýchlo.
Keď človek má pocit, že sa mu nič nechce, môže sa aktivizovať tak, že začne nenáročné úkony robiť rýchlejšie.
Sýte vnímanie môže oslabovať prokrastináciu. Myslenie môže brániť človeku byť "akčným". Keď sa veľa "nefilozofuje", skôr sa čosi urobí. Ide sa rovno "na vec". Ide sa "do toho".
***