Zastavenie myslenia. Načo je to dobré?
Ide tu o naučenie sa myslenie vypnúť, keď ho nepotrebujeme. Zapnúť myslenie sa učiť netreba, pretože sa zapína samo. Je to čosi ako naučiť sa povysávať koberec. Ako koberec zašpiniť sa učiť nepotrebujeme. Alebo auto v klesajúcom teréne. Potrebujeme ho len vedieť brzdiť. Rozbehne sa aj samo vďaka zemskej príťažlivosti.
Prečo je dobré zastaviť myslenie sa vyjasní, keď si uvedomíme, že myšlienkové obsahy môžu byť užitočné aj neužitočné. Ak človek sedí sám v tichej izbe a práve relaxuje po náročnej činnosti, tak otázka zastavenia myslenia nie je dôležitá.
Ale čo ak je náš človek niekto, kto má myseľ plnú negatívnych hodnotení svojho života a neustále na to myslí ? Prečo si sám sebe spôsobuje mentálne utrpenie ? Čo ak má povedzme sebadeštruktívne myšlienky ? Pointa, ktorú chcem zdôrazniť je, že keby tento človek dokázal zvýšiť svoje vnímanie nad určitú intenzitu, jeho negatívne myslenie by ustalo. Zastavilo by sa. Náš človek nemusí byť šťastný, ale môže byť pokojný. Zároveň sa môže paradoxne cítiť naplnený, pretože naplnenie života je prirodzeným dôsledkom intenzívneho vnímania.
Treba si uvedomiť, že tu nejde o vypnutie nejakých funkcií tela. Nie. Ide len o zastavenie myslenia. Ono totiž pre funkciu človeka ako živého organizmu nie je až tak dôležité, že by muselo byť v prevádzke bez prerušenia. Zastavenie myslenia otvára relaxačný priestor a je aj dôležitým prvkom tvorivosti, kreativity. Človek, ktorý zastaví svoje myslenie, je v tej chvíli sám sebou. Iná alternatíva tam vtedy ani nie je.
***