Koľko a čoho vlastne potrebujeme ?

  Kto myslí, ten potrebuje. Nakreslime si napríklad Maslowovu pyramídu potrieb. 

 

  Čo sa stane, keď človek vypne myslenie ? Logicky sa stratia všetky potreby, ktoré sú produktom myslenia. Z pyramídy zostanú len základy.

 

 

   Zostávajú len tie, ktoré sú na myslení nezávislé. Kde sa ostatné potreby stratili ? 

   V stave intenzívneho vnímania sa zdá, že potreby súvisiace s myslením zanikajú. Oni však zaniknú tým, že sa naplnia. Naplnia sa zo zdroja, ktorý moderný človek prehliada. Zdrojom je intenzívne vnímanie, ktorého dôsledkom je pocit zjednotenia s hmotou a priestorom. Toto napĺňa všetky potreby týkajúce sa vzťahov. 

 

    Znovu pripomínam, že tu vôbec nejde o čosi tajomné. Tým, že prestaneme myslieť, nenastane nejaké mystické zjednotenie. Len prestaneme prvky reality umelo oddeľovať. Lebo pocit oddelenosti človeka od všetkého, čo je mimo neho, je len v jeho mysli. Myseľ to oddelenie produkuje a udržuje nažive. Ak sa však myseľ zastaví, tak táto celá téma zaniká. Niet o čom písať, netreba nič vysvetľovať, lebo jednota prirodzene nastane. Preto všetky potreby, ktoré vyplývajú z myšlienok oddelenosti zaniknú, keď nastane zjednotenie. 

 

     Vypnutie myslenia je ako vypnutie motorov rýchlolode. Loď klesne na hladinu a nechá sa unášať. Loď sa prispôsobí rýchlosti a pohybu vody. S vodou sa zjednotí.

 

   

    Poďme zistiť, ako je to so stratenými potrebami.

  

  Prečo sa potreba istoty a bezpečia stratila len čiastočne ? Pretože človek vníma bezprostredné ohrozenie aj mimo myslenie. Napríklad keď je človek na skalách pri strmom zráze či vysoko na strome, tak môže cítiť neistotu prameniacu z okamžitého ohrozenia. To, čo však zmizne, je napríklad strach o zajtrajšok, o budúcnosť. 

 

  Ako sa mohla stratiť potreba lásky, prijatia a spolupatričnosti ? Ide tu totiž o vzťahy. Vzťahy sa vytvárajú medzi samostatnými subjektami. Pokiaľ nastane čosi ako zjednotenie s hmotou a priestorom, nie je mať k čomu vzťah. Ako môžete cítiť potrebu spolupatričnosti, keď ste súčasťou celku ? Byť súčasťou celku je predsa 100 % spolupatričnosti. Potreba je naplnená. Ako môžete cítiť potrebu prijatia, keď ste vovnútri celku ? Byť súčasťou celku predsa znamená byť na 100 % prijatý. Ako môžete cítiť potrebu lásky, keď máte pocit, že všetko je vo vás a vy vo všetkom ? Možno k tomuto ešte niečo pridať ? Môže vám dať niekto viac ako všetko ? 

 

  Z priestoru myslenia sa toto celé môže zdať ako výplod psychicky chorej mysle. Ale uvažujme o dôsledkoch. V stave bez myslenia človek nie je neustále. Človek využíva aj myslenie a bežné vzťahy ku skutočnosti. Keďže potrebu lásky, prijatia a spolupatričnosti má máš človek nasýtenú už zo stavu bez myslenia, tak do vonkajších vzťahov cez myslenie vstupuje bez potreby dostať čosi nazad. Objavuje sa láska bez podmienok. Bez potreby jej opätovania. Vzniká láska ako prebytok, ktorý možno rozdávať bez potreby nejakého návratu v akejkoľvek forme. Predstavte si, ako to môže osviežiť vzťahy. Vytvára sa automaticky priestor na prijatie, toleranciu, odpustenie. 

 

   Kam sa podela potreba uznania a úcty ? Táto potreba žije, keď existuje možnosť byť neuznaný alebo zneuctený. Ale zasa tu platia tie isté súvislosti. Zastavenie myslenia, ktoré spôsobí zjednotenie s hmotou a priestorom spôsobí zánik akejkoľvek nadradenosti. Čo môže byť nadradené a čomu ? Za týchto podmienok to stratilo akýkoľvek význam. Chcete do lokomotívneho depa ponúknuť uhlie, keď tam majú len elektrické rušne ? 

 

   A čo potreba sebarealizácie ? Táto pri intenzívnom vnímaní nechýba, pretože práve intenzívne vnímanie je napĺňajúcou sebarealizáciou. 

 

   A ak považujeme za potreby aj vlastnenie, sociálne postavenie alebo moc, tak tieto miznú celkom bez náhrady. Ak sa človek pri intenzívnom vnímaní cíti ako súčasť všetkého, tak čo potrebuje vlastniť? V stave intenzívneho vnímania napríklad sociálne postavenie nejestvuje. Všetko a každý len je aký je. Nič viac. A akú potrebu moci by mal mať ten, kto sa cíti byť súčasťou všetkého ? 

 

 

 

  Na záver tejto témy chcem ešte zdôrazniť, že tu nejde o vylúčenie uspokojovania potrieb. Napríklad prejav a usporiadanie moci sú nevyhnutné pre organizáciu kultúry. Dôležité je, že človek by v tom nemal hľadať naplnenie. Mal by to vnímať len ako akési úžitkovo funkčné aktivity. Čosi ako obliekanie. Musíme si čosi obliecť, keď je zima, aby sme sa cítili dobre a vôbec prežili. Ale nemali by sme od toho očakávať naplnenie, aj keby nás to živilo a mali by sme úspešnú odevnú firmu. Jadrom toho, o čom píšem je, že naše vlastné vnútro je čosi ako pes. Keď prídete večer domov z práce, psa nezaujíma, čo ste dosiahli. Pritom ste mohli vyvíjať potravu pre psov či stavať psie búdy. 

 

 

   Naše bytie tiež vôbec nezaujíma, čo sme dosiahli. Možno je to preto, že nič nepotrebuje, lebo všetko už dávno má. Nebojí sa ani svojho zániku. Možno je to preto, že ako keby vedelo, že zaniknúť môže len forma. Všetko ostatné ide ďalej, aj keď by to mal byť len prach. 

 

  Takže ešte raz. Súčasný človek sa o niečo snaží, aby následne bol naplnený. Úprava tohoto modelu je v zmene poradia. Človek sa môže cítiť naplnený ešte pred tým, než sa začne o čosi snažiť. Nemali by sme hľadať niečo tam, kde to nie je. A zvlášť preto, že to už dávno máme. Len sme akosi zabudli, kde to je. Lebo zhŕňame haraburdy... 

 

 

***