Bytie. Identita. Kto som? (Kto je Jason Bourne?)

  Možno poznáte filmovú či knižnú postavu Jason Bourne. Je to fiktívny akčný hrdina. 

  Raz v mori rybári vylovia postreleného muža. Lekár na lodi pri obhliadke jeho zranení nájde pod kožou kapsulu, ktorá premieta na stenu číslo bankového konta. Keď sa muž preberie, nielenže nevie o čo ide, ale ani nevie, kto je. Keď sa mu podarí dostať sa do príslušnej banky, tak v bankovom boxe okrem iných vecí nájde viac pasov. Muž je zmätený. Vôbec nevie, ktorá identita je jeho skutočná.

  Ďalej už nechajme príbeh ísť svojím smerom. Nás zaujíma len tento úvod.

 

 

    Čo tým chcem povedať? Človek si väčšinou vôbec neuvedomuje, že je akoby zakotvený v istej úrovni "bytia". Vôbec si neuvedomuje, že má akoby viac pasov a môže sa posunúť o úroveň nižšie. Môže mať "nižšie ťažisko" a tým v živote "lepšiu stabilitu". 

    Človek sa zvyčajne identifikuje s úrovňou číslo 4. To je úroveň, ktorá je v našej predstave najvyššie. Má však "vysoko ťažisko a tým najnižšiu mieru stability" v živote. 

 

    Skúsme si teda "bytie" rozdeliť na 4 úrovne. Začneme od úrovne s najväčšou "stabilitou". Teda akoby zospodu. 

 

1. úroveň hmoty a energie

2. úroveň živého organizmu

3. úroveň vedomia a vnímania

4. úroveň myslenia

 

 

 

1. Čierna čiara. Táto úroveň je reprezentuje zloženie človeka. To, z čoho sme zložení, tu zrejme vždy bolo a zrejme vždy bude. Len to mení formu. Strach zo smrti na tejto úrovni jednak nejestvuje a taktiež by nemal opodstatnenie. Na tejto úrovni totiž nejestvuje smrť ani bolesť. Smrť je koniec existencie živého organizmu a ten môže nastať len na úrovni 2. Aby vznikol nejaký strach, potrebujeme vedomie, čiže úroveň 3. 

Na úrovni 1 je len zmena formy. Geometricky tomu zodpovedá priamka. Nikde nezačína a nikde nekončí. 

 

2. Červená čiara. Táto úroveň reperezentuje život ako nadstavbu úrovne 1. Život sa vynára z hlbín minulosti a nevieme, kam sa až v čase dostane. Život sa prenáša ako oheň z rodičov na deti. Geometricky mu zodpovedá skôr polopriamka. Bod začiatku nepoznáme a vieme, že život je možné zničiť alebo inak povedané posunúť do úrovne 1. K takýmto javom u živočíšnych druhov dochádza a nazývame to vyhynutie. 

     Na tejto úrovni sa môže objaviť smrť, ale nie bolesť. Na pociťovanie bolesti potrebujeme vedomie. Bez aktívneho vedomia nemá kto alebo čo z toho robiť problém. Tento jav sa bežne využíva pri bolestivých lekárskych zákrokoch, či operáciach. Pacientovi sa pomocou chemických látok vypne vedomie a kým je vedomie vypnuté, je možné operovať bez toho, aby pacient cítil bolesť. 

 

3. Modré čiary. Vedomie. Aktívne vedomie je bdelý stav, v ktorom človek môže myslieť, vnímať či cítiť. Definície sú rôzne, ale pre problematiku tejto témy pracujme s touto. Považujme vedomie za stav bdelosti. Spánok považujme za stav, kedy je vedomie vypnuté. 

Tomu zodpovedá znázornenie úsečkami, ktoré reprezentujú bdelý stav mimo spánku. 

   K týmto čiaram sú kvôli zjednodušeniu priradené aj žlté čiary vnímania. Vnímanie sa takmer prekrýva s vedomím. Čiže pokiaľ je človek pri vedomí, tak takmer neustále vníma. Občas však vnímanie veľmi zoslabne alebo sa stratí aj pri plnom vedomí. A nás zaujíma práve tento jav a jeho vzťah k mysleniu. 

 

4. Šedé čiary. Myslenie. Je aktívne len v dobe aktivity vedomia a takmer sa prekrýva s vnímaním. Takže v znázornení mu zodopevedajú úsečky podobne ako u vnímania. O vzťahu myslenia a vnímania bolo už detailne pojednané v predchádzajúcich témach. Teraz si uvedieme dôvod, prečo je v tejto úvahe myslenie a vnímanie oddelené do rôznych úrovní. 

 

   Rozhodujúce je, na ktorej úrovni existuje koncept JA. Je to práve úroveň 4, čiže úroveň myslenia. Už na úrovni 3, čiže vo vedomí alebo vnímaní koncept JA nie je. Nemá kde byť. Vedomie je len stav a vnímanie len reflektuje to, čo v danom okamihu jestvuje a dá sa pozorovať. Čiže vnímanie sprostredkuje vnem momentálnych farieb, zvukov či tvarov. Akonáhle si uvedomíte, že toto som JA, tak ste zapli myslenie, čiže ste sa posunuli do úrovne 4. Na úrovni 3 JA nie je. Znovu opakujem, že nemá kde byť. Aj keď vnímate svoje vlastné telo, vnímate ho ako súčasť vnímaného sveta. 

  Možno sa to lepšie dá chápať, keď budete pozorovať niekoho, kto robí nejakú náročnú činnosť. Montuje čosi, čo si vyžaduje veľmi jemné motorické zručnosti. Povedzme niekto letuje integrované obvody. Alebo chirurg operuje. Alebo niekto zvára či opracováva nejaký materiál do tvaru s náročnými parametrami. 

 

 

  Do istej miery sa vo všetkých uvedených situáciach myslieť dá, ale je veľká pravdepodobnosť, že pracovník na našom obrázku je celkom pohrúžený do svojej práce. Myslí si, že "som to JA", kto tu pracuje ? Nie ! Prekážalo by mu to v sústredení. Vyrušovalo by ho to. Hovoríme tomu, že koncept JA je v takejto situácii vypnutý. Pracovník je "zladený" s dielňou. Je "jedno" s dielňou. 

  Keby sme svet vnímali na úrovni atómov, teda v našej úrovni 1, tak celý svet či vesmír by vyzeral ako guláš. Vzduch či atmosféru by sme nevnímali ako prázdny priestor. Vnímali by sme len, že sú priestory, kde sú atómy redšie a inde hustejšie. Vnímali by sme však celkom zrejme LEN JEDEN PREDMET. Celý vesmír by sa nám javil ako jeden predmet. 

 

 

  Teraz si predstavme, ako by vyzeralo naše telo zvnútra pre nejaký miniatúrny organizmus, ktorý by mal ľudské myslenie na úrovni 4. Môžeme predpokladať, že by vnímal prázdne priestory a rôzne zhluky buniek tvoriace orgány či z jeho pohľadu zariadenia, ktoré na prvý pohľad vôbec nemusia spolu súvisieť. Keby sledoval len rast buniek a nahradzovanie starých novými. Vnímal by ohromné kultúry, ktoré vyvíjajú zložitú činnosť zdanlivo celkom oddelených svetov. Vôbec by sa mu naše telo nejavilo ako jeden predmet. Je to len a výlučne myslenie, ktoré vyrába model či predstavu sveta, ktorý pozostáva z oddelených elementov. 

 

    Celá táto úvaha smeruje k zdôrazneniu, že koncept JA a pocit oddelenosti elementov je len v myslení. Teda na úrovni 4. 

    Pointa: Súčasný človek je mysliteľ. Má pas pre úroveň 4. Vníma zreteľne svoje JA a okolie, od ktorého je vďaka mysleniu oddelený. Celý svet je pre neho čosi, čo je vonku, je to cudzie a často nepriateľské. Občas sa človek dostane do úrovne 3, ale často vôbec nevie, že to robí. Intuitívne však cíti potrebu zmeny úrovne prežívania. Rieši to často alkoholom či drogami a má dojem, že je to tak správne.

    

    Jadrom duchovných smerov uvažovania je zmena totožnosti. Namiesto mysliteľa sa stať pozorovateľom. Vziať si pas pre úroveň 3. Začať vnímať svet a seba ako jeden predmet vďaka stavu presýteného vnímania. Byť na 100 % "bdelý". A keď sa objaví potreba, tak vstúpiť do úrovne 4, vyriešiť niečo a zostúpiť späť do úrovne 3. 

 

   Môže sa to javiť ako čosi zanedbateľné. Lenže kvalita života a vzťah k svetu sa môže radikálne zmeniť. 

 

 

***