Morálka ako vzťah k svetu.
Morálka sa dá nainštalovať aj bez nejakého súboru prikázaní. A to cez vzťah.
Predstavme si, že dieťa dostane ako darček domáce zvieratko, ktoré si veľmi prialo mať.
Ako sa k zvieratku dieťa asi bude správať?
Musíme dieťaťu vysvetľovať, že zvieratko nesmie trýzniť? Musíme mu to vysvetľovať napríklad tak, že Boh si praje, aby sa dieťa k zvieratku správalo pekne a potom bude dieťa nejako odmenené ? Nič také nepotrebujeme. Dieťa akosi samo vie, ako sa má v princípe k zvieratku správať. Odkdiaľ to dieťa vie ? Kľúčom je vzťah, ktorý k nemu cíti.
Prečo sa ľudia ani nepokúšajú nainštalovať morálku do detí takýmto spôsobom ? Vytvoriť vzťah k svetu. Zážitkom, ktorý môže nainštalovať morálku, je práve zastavenie myslenia a intenzívne prežitie sýteho vnímania tak, aby človek akoby cítil, že svet okolo a on je jeden predmet.
Predstavme si, že toto by bol základný prvok učenia detí v škôlke a na základnej škole. Takému dieťaťu by potom netrebalo vysvetľovať, čo je dobré a čo nie, či učiť ho množstvo pravidiel nejakej morálky.
Normálny človek má sám seba rád. Nebude si ubližovať, ale bude konať tak, aby mu bolo dobre. Ak je človek "zjednotený" je "jedno" so svetom, tak ho bude vnímať ako súčasť samého seba. Ako sa asi bude správať vo svete a ku svetu? Bude deštruktívny? Bude mu ubližovať? Sebe samému ?
Takému človeku by asi vôbec nebolo potrebné vysvetľovať, aby odpadky neodhadzoval kdekoľvek. On by zrejme cítil, že nech odpad odhodí kamkoľvek, znamená to, že si ho dal do vrecka. Rozmýšľal by, čo s odpadom. Asi by nejednal tak, že vyhodením odpadu z okna auta je to vybavené a už ho to nezaujíma. Napríklad stromy by možno vnímal ako svoje vlasy. Nebolo by potrebné ho k čomusi nútiť, alebo ho čosi učiť.
***