Teória zmyslu života

   Platí, že pri zastavení myslenia intenzívnym pozorovaním potreba zmyslu života zaniká. Je tam len intenzívne vnímanie. A to vníma len prítomný okamih. Nič viac. Zmysel tam netreba hľadať. Nie je tam. 

   V živote človeka je však potrebné plánovanie a to sa dá len myslením. Keď chcete napríklad postaviť most, nevystačíte si intenzívnym vnímaním. Samozrejme intenzívne vnímanie potrebujete, aby ste mohli poznávať javy, ktoré s projektom súvisia. Ale potrebujete myslenie. Potrebujete zhromaždiť poznatky, Zaznamenať ich nejako, vyhodnotiť vzťahy, vyhotoviť projekt, zvoliť materiály, obstarať a spracovať ich, previesť montáž, testovanie či údržbu. K tomu patrí financovanie a mnoho mnoho ďalšieho. Toto všetko sa nedá uskutočniť bez myslenia. Súčasný človek sa však vo vede a myslení ako keby utopil a zabudol, že myslenie je potrebné vyvažovať intenzívnym vnímaním tak, ako bdenie spánkom. V množstve myšlienkových obsahov sa ako keby strácali tie, ktoré sú dôležité. Ale určite sa dajú nájsť. Moje osobné videnie toho, čo je dôležité, je nasledovné.

 

 

   Zmysel života je podľa mňa jeho využitie a udržanie. Maximálne využitie možností človeka vrátane jeho radosti zo života sa dosahuje v spoločenstve s vysokou úrovňou kultúry. Je teda potrebné udržovať život samotný a jeho kultúru, ako keď sa udržuje oheň. Aby oheň nevyhasol a taktiež aby všetko nezničil, je nevyhnutné neustále sledovať prírodné podmienky a prispôsobovať sa im.

 

   Zmysel života je v ňom samom. Znovu a znovu opakujem, že je pre človeka niečo ako nos. Je tak blízkou súčasťou, až človek môže nadobudnúť dojem, že ho vlastne nevie nájsť a treba ho nejako zvlášť hľadať.

Náplň života človeka má postupnosť:

1. Postarať sa o svoje vlastné životné potreby.

2. Postarať sa o potreby svojej rodiny (rodičia, deti).

3. Prispievať ku kvalite života všeobecne (v mieste, kde človek žije, v krajine, na Zemi ako takej).

Pokiaľ človek zvláda uvedené základné úlohy (nadobudne veľkú moc či majetok), môže svoj zmysel života zameriavať na väčšie celky.

 

Príklady úloh, týkajúcich sa kvality života, na ktoré by sa mal človek v rozsahu svojich možností zamerať:

- udržovanie mieru a zákonného prostredia

- rozumné hospodárenie a využívanie prírodných zdrojov

- kvalitné služby pre uľahčenie a spríjemnenie bežného života

- zabezpečenie zdravotnej starostlivosti

- výchova a vzdelávanie

- zabezpečovanie základných životných potrieb a pomoc tým, ktorí to skutočne potrebujú

- rôzne iné ciele v súlade s morálkou napr. činnosti spojené s hodnotným využitím voľného času, umenie a pod. 

 

  To, koľko zarobíte alebo v akej úrovni sociálneho postavenia sa nachádzate, nie je dôležité.  Na akejkoľvek úrovni vás to môže rovnako hlboko uspokojovať.

  Na akejkoľvek úrovni môžete pôsobiť v zmysle rozvoja. Výbornou pomôckou na to je celkom sa do toho vložiť, pohrúžiť, nadchnúť sa, jednoducho robiť to tak, že celkom presýtite svoje vnímanie tým, čo robíte. Ak je človek veriaci, môže si pomôcť tým, že všetko robí tak, ako pre Boha. Môžete sa starať o Zem, o štát, o kraj, o mesto, o mestskú časť, o obec, o ulicu, o miesto, kde žijete, o prenajatý byt, o rodičov, o svoju rodinu, o seba, atď. Kreativita nie je otázkou peňazí a prostriedkov. Práve preto je to kreativita. A ak človek dokáže zastaviť myslenie, tak hodnotenie dosahu jeho aktivít bude absolútne bezpredmetné. Celá táto úvaha pre neho zanikne. Bude len on, to, čo práve robí a pocit, ktorý mu to prináša. Nič viac. 

   Zmysel života konkrétneho človeka by však mal byť zameraný na uvedené úlohy v súlade s vrodenými dispozíciami. Treba v sebe objaviť, čo to je a začať to robiť v hraniciach morálky (morálku si zadefinujeme v nasledujúcej téme).  Výsledkom by mala byť aktivita, ktorá je všeobecne užitočná a zároveň je pre človeka koníčkom. Nie je ničím novým, že možno prijateľne smerovať aj relatívne zvrhlé dispozície (Kto rád zabíja, môže pracovať na bitúnku. Kto sa rád bije, môže robiť ochranku. A čím radšej sa bije, tým rizikovejšie prostredie môže zvládať. Atď.)

  To, čo človek robí, mal by robiť najlepšie ako môže. Výsledkom by mala byť profesionalita a uspokojenie, že niečo robím skutočne dobre. To by malo posilniť integritu osobnosti. Dokonca by sa mala objaviť nezávislosť od toho, či moju prácu niekto ocení alebo nie.

 

  Zrejme bežným pocitom človeka je, že si uvedomuje krátkosť života vzhľadom k možnostiam, ktoré sa počas neho objavia. Myslím si, že okolo toho netreba veľmi teoretizovať. 

  Ak je človek veriaci, stačí sa zdvorilo modliť k Bohu spôsobom, akým sa človek pri uviaznutí v nejakom probléme obracia na príslušnú vyššiu zodpovednú inštitúciu. Obsahom je popis problému a zdvorilá žiadosť o riešenie. To je všetko. Ako má Boh problémy riešiť, to je jeho kompetencia. Nie je vecou človeka, čo bude robiť Boh s dobrými či zlými, či zostúpi na Zem nejaký Nový Jeruzalem, či bude Zem na tisíc rokov spálená a pod. Aj keď tento môj prístup znižuje dôležitosť uvedených teoretických náboženských tém, doporučuje ich obsahu aspoň len akosi zdvorilo veriť. Nie je vylúčené, že práve tak to v skutočnosti môže byť, ako to niektoré z náboženstiev učí. Ja len obraciam pozornosť späť k "prízemným" faktickým veciam, ktoré sú nespornou jasnou kompetenciou človeka.

 

***