Prečo vlastne nebyť lumpom ?
Prečo nebyť lumpom sa dá odvodiť pomerne ľahko. Nie je nevyhnutné strašiť tým, že si to Boh nepraje alebo tým, že človek bude nejako potrestaný alebo odsúdený po smrti. Stačí úvaha o tom, ako kriminálnici fungujú.
Predstavme si, že sa s niekým dohodnete, že vykradnete banku. Povedzme, že sa vám to aj podarí. Nikto vás nechytil a nikto vás neodhalil. Máte balík peňazí.
Lenže máte problém aj tak. O lúpeži vedia vaši spoločníci. A na tých sa nemôžete spoľahnúť. Síce sa po úspešnej lúpeži rozdelíte a myslíte si, že tým je to vyriešené, ale nie je to tak. Akonáhle sa peniaze z lupu niekomu z vás minú, tak vás môže do konca života vydierať.
Kriminálnici sú nastavení využiť, zneužiť, oklamať, prípadne zraniť či zabiť. Po kriminálnom čine musia zrazu zmeniť svoje nastavenie. "Preinštalovať software." Musia sa napríklad podeliť. Už toto môže byť problém. Určite to nie je len predstava autorov krimináliek, že po kriminálnom čine najsilnejší zo skupiny svojich komplicov povraždí. Alebo sa kriminálnici navzájom rôzne podvádzajú a využívajú.
Dá sa rýchlo pochopiť, že človek zapadne do života pokryteckých vzťahov, kde si nemôže byť istý ničím. Je známa vec, že si povedzme vodca nejakej kriminálnej skupiny ani nemôže sám naštartovať auto. Má na to niekoho, lebo neustále ho ktosi chce zabiť. Nie je paradoxné, že kriminálnici často majú ohromné bezpečnostné opatrenia ?
Nie je lepšie byť s ľuďmi, ktorí sú nastavení na spoluprácu s ostatnými stále ? Pokiaľ sa človek živí tým, že robí niečo, čo druhí potrebujú alebo jednoducho chcú, tak sa žije ľahšie. Spokojní môžu byť všetci. Netreba nič "prenastavovať" a človek môže pokojne spávať.
Možno bude niekto argumentovať, že človek môže robiť kriminálnu činnosť sám a nikto na to nemusí nikdy prísť. Napríklad bude sám vyrábať a aj predávať nejaké povedzme tvrdé drogy.
Ak je náš človek len trochu normálny, tak si bude vedomý, že svojich zákazníkov ničí. Síce si povie, že veď oni sami to tak chcú, ale kdesi v mysli predsa len bude vedomie toho, ako to naozaj je. To, čo je na celej veci najväčší problém je, že s našim človekom je neustále asi 7 miliárd jeho buniek. Tie sú svedkami všetkého, čo robí. Ako keby sa mu stále prizerali na ruky. Náš človek si síce povie, že je to jedno, odkiaľ má peniaze, hlavne, že ich je veľa. Bude sa obklopovať luxusom a snažiť sa prebiť pocit zmaru. Ale pri každom obchode bude s ním znovu a znovu 7 miliárd jeho buniek a budú sa mu pozerať na ruky. Uspokojenie z takéhoto života môže mať len niekto psychicky narušený. Tu sa však problémy pre neho nekončia. Kriminalita vždy narušuje nejaké vzťahy. Takže sa dostaneme k predchádzajúcemu typu problémov. Nášho človeka môžu naháňať tí, ktorých poškodil a tiež konkurencia či polícia. Ani sa mi nechce ďalej písať. Už len rozmýšľanie o tejto problematike normálneho človeka odpudzuje.
***