Čo som si všimol pri sústredení

   Keď sa sústredím na to, čo práve robím, tak od určitej "sýtosti" pozornosti sa mi v myslení začnú tvoriť akési bubliny. Sú to vlastne prestávky či medzery v myslení. Prázdno. V skutočnosti to ale prázdno nie je. Je to len čosi iné. Vidno to na tom, že nijako neskolabujem, práve naopak. Činnosť, na ktorú sa takto sústredím, robím totiž veľmi kvalitne. 

  Napríklad šoférovanie. 

    Ak sa sústredím na vedenie vozidla a dopravnú situáciu až tak, že sa mi v mysli stratia myšlienky, tak v tých chvíľach jazdím absolútne najlepšie ako viem. Som presvedčený, že riziko toho, že spôsobím dopravnú nehodu v takomto stave je moje najmenšie možné. Je to vlastne stav akéhosi presýtenia vnímania, kedy zablokovaním myslenia dochádza k priamemu prepojeniu medzi zmyslami a nazvime to zložkou naučených automatických reakcií, ktorá sa nachádza kdesi v hlbšej inteligencii za myslením. Pripadám si vtedy ako šelma. Tým nemyslím, že  by som sa chystal niekoho zožrať. Ide len o to, že moja pozornosť je vtedy veľmi sýta. Pozorujem čo najviac prvkov naraz aby som mal čo najväčší prehľad. A práve táto "sýtosť" si vytvorí pokoj a umožňuje maximálnu efektivitu. 

   Tento mechanizmus priameho prepojenia vnímania a riadenia tela vidno napríklad na tom, keď pozornému vodičovi do cesty náhle vojde chodec. Vodič zabrzdí omnoho skôr ako na to pomyslí. Vodič si osvojil brzdenie ako automatickú reakciu, ktorej vzorec sa zrejme dostal kamsi do hlbšej inteligencie. Tá ju potom vie využiť aj bez myslenia a teda oveľa efektívnejšie a rýchlejšie. Myšlienky sa nahrnú až potom ako zvedavé deti. Keby vodič čakal, kým situáciu vo svojej mysli popíše slovami, tak nemá šancu zabrániť kolízii.

***