Možno si poviete, veď to je hrozné
Možno si poviete, že strata potrieb ako je láska či prijatie je predsa hrozný stav. Akýsi nihilizmus. A máte pravdu. Teda v tom, že potreby sa možno až extrémne minimalizujú. Ale hrozné to určite nie je. U viacerých duchovných učiteľov by sme našli obdobie, kedy mali uspokojené skutočne len základné potreby a vôbec im to neuškodilo. Práve naopak. Akoby nadobudli ohromnú energiu, ktorú potom mohli dať pre prospech iných. A možno tú enrgiu ani nenadobudli, len prestali plytvať tou, ktorú má v sebe každý z nás.
Súčasný človek vôbec necíti potrebu intenzívne vnímaťak jeho myslenie nevyhodnotí, že si to nejaká situácia zaslúži. Alebo ako ho situácia nedonúti aktivovať vnímanie. Súčasný človek len automaticky stále myslí. Myslenie dokonca tieto úvahy može celkom odmietnuť. Zavrhnúť ich. Odsúdiť ich. Až sa zdá, že myslenie sa vlastne bráni, aby sa neznížila jeho dôležitosť. Aby sa človek ani náhodou nepokúsil oslobodiť od jeho nadvlády. Aby človeka ani nenapadlo zosadiť myslenie z pozície diktátora do pozície pomocníka. Myslenie odrezalo človeku cestu k svojej vlastnej podstate. Myslenie akoby vyhnalo človeka z raja.
Znovu si treba uvedomiť, že zastavenie myslenia nie je myslené ako trvalý stav. Ale ako protiváha k mysleniu. Ako napríklad spánok.
Spánok je síce pre človeka nevyhnutný, ale nie je to myslené ako trvalý stav. Ak prespíme 24 hodín denne, tak nevyužívame potenciál života. Tak ako sa dopĺňa bdenie so spánkom, malo by sa dopĺňať myslenie s presýteným vnímaním.
***