Myslenie, vnímanie a čas
Začnime úvahou, aký vzťah k času má vnímanie a aký vzťah k času má myslenie.
Vnímanie dokáže zachytiť len prítomý okamih. Vidíme len to, čo sa do našich očí dostane práve teraz. Nevidíme to, čo tu bolo pred hodinou či včera ani to, čo tu bude o hodinu alebo zajtra. Vidíme to, čo je tu teraz. Počujeme len to, čo sa do našich uší donesie teraz. Nepočujeme to, čo tu znelo včera ani to, čo tu bude znieť zajtra. Rovnaké je to aj ostatnými zmyslami či akýmkoľvek iným druhom vnímania.
Akonáhle s tým, čo práve pozorujeme, začneme vo vedomí nejako pracovať, začneme myslieť. Dôležité v tejto súvislosti je, že myslenie ako keby odstrihlo vnemy od väzby na reálny čas.
Myslenie síce môže sledovať stopy vnemov aj v reálnom čase, ale musia mať podobnú rýchlosť. To sa však deje málokedy. Znázorníme si to na pozorovaní kvapky a myslení o nej.
Pozorovanie konkrétnej kvapky je časovo akoby uväznené v prítomnosti. Vieme kvapku pozorovať len v reálnom čase. Čiže len v tom čase, kým trvá. Ani predtým, ani potom.
S myslením je to inak. Predstavme si, že kvapky sa tvoria a padajú veľmi rýchlo. Ak sa budeme snažiť v mysli napríklad nejako popisovať jednu z kvapiek, počas "jej života" to nestihneme. Čiže naše myslenie sa bude omeškávať. Keď vieme ten jav predpokladať, tak s popisom začneme už skôr a vtedy vlastne jav myslením predbiehame.
Takže ešte raz. Myslenie nie je viazané na reálny čas. Je to výhoda napríklad pri písaní románov, pri výskume histórie, či pri príprave nejakej projektovej dokumentácie. Ale nie je to výhoda pri negativite a problémoch. Myslenie je schopné napríklad vyrábať a točiť stále dookola negativitu a problémy aj keď to pre človeka nemá žiaden konštruktívny význam. A sme opäť pri pointe, že je užitočné vedieť zastaviť myslenie.
***