Strach a vina
Strach je prirodzená reakcia na nebezpečenstvo. Myseľ strach dokáže nesmierne zosilniť. Ako to myseľ robí? Nebezpečnú situáciu nielenže nerieši, ale modeluje, ako by sa situácia mohla vyvinúť. Čo všetko sa môže stať. Prípadne modeluje dôsledky ďaleko po skončení situácie, ktorá strach vyvolala. Problém je v tom, že myseľ takto zahltí vedomie. Človek potom nemá k dispozícii plnú kapacitu vedomia na riešenie momentálnej situácie a tým svoju pozíciu zhoršuje. Samozrejme klesá pravdepodobnosť úspechu.
To isté platí aj pre obavy. Obavy sú užitočné len do tej miery, že upozorňujú, aby človek urobil všetky potrebné prípravy, zvážil alternatívy a urobil nevyhnutné zabezpečenia. Ale pokiaľ je toto urobené, obavy sú príťažou ako pri strachu. Zbytočne zahlcujú vedomie.
Čosi podobné prlatí aj v prípade viny. Vina je produkt myslenia. Môže byť užitočná, ale len do určitej miery. Povedzme, že zodpovednosť za nejaký nezdar padá na nás. Možno je potrebné sa ospravedlniť, niečo opraviť, zaplatiť a podobne. Keď je však urobené to, čo sa urobiť dá, vina sa môže stať zbytočnou brzdou života. Myslenie môže neustále točiť dookola obsahy týkajúce sa viny a tým zasa zahlcuje vedomie. Je to čosi ako jazdiť na aute so zatiahnutou ručnou brzdou.
Tak ako strach, tak aj vina má svoju úžitkovú funkciu. Úžitok je však len v určitom rozmedzí. Je to ako držanie pružiny. Ak pružinu držíme príliš voľne, tak nám môže vypadnúť. Ak ju príliš stlačíme, môže vystreliť a odletieť. Práve na to máme myslenie, aby sme zhodnotili, ako na tom sme. Práve to je správna chvíľa pozorovať svoje myslenie, sledovať či sa netvorí nadbytočná negativita a ak áno, tak myslenie zastaviť. Hotovo.
***