Náboženstvo a strach zo zastavenia myslenia

   Táto stránka nazerá na zastavenie myslenia z psychologického hľadiska. Toto hľadisko nie je závislé od toho, ako sa k tomu stavia nejaké náboženstvo. Tu nie je dôležité, odkiaľ učenie pochádza. Dôležitejšie je, ako nejakému javu rozumieme a ako ho vieme využiť v praktickom živote. 
   Dôvod, prečo predsa len spomeniem náboženské uvažovanie je, že práve u veriacich ľudí som sa stretol s námietkou, že zastavenie myslenia je vstupnou bránou pre Diabla. V priestore náboženského myslenia je Diabol padlý anjel, reprezentant zla. 
 
                   
 
   Základnou úvahou v tejto téme je, že sú hriechy, ktoré by bez aktivovanej mysle vôbec nemohli byť spáchané.  
 
   Uveďme si jednu verziu kresťanských desiatich božích prikázaní.
1. Ja som Pán Boh tvoj. Nebudeš mat iných bohov okrem mňa, ktorým by si sa klaňal. 
2. Nevezmeš meno Božie nadarmo. 
3. Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni. 
4. Cti otca svojho i matku svoju. 
5. Nezabiješ. 
6. Nezosmilníš. 
7. Nepokradneš. 
8. Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. 
9. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho. 
10. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.
 
   Bez aktivovanej mysle je ťažké porušiť prikázania označné kurzívou, čiže 1.2.8 a 10. Prikázania 3. a 4. sú formulované ako povinnosti, kde spáchanie hriechu je zanedbanie nejakej povinnosti. 
    Prikázania 5., 6., 7. a 9. sú také, kde nemusí pomôcť ani vypnutie myslenia. Sú s nimi spojené vypäté emócie, ktoré sa objavia s spontánnych situáciách. Človek sa cíti ohrozený, tak zabije. Človek je zúfalo hladný, tak ukradne. Medzi mužom a ženou nastane "chemická príťažlivosť", spontánna vášeň, kedy je skutočne ťažké zabrániť prírode, aby umožnila vznik nového života. 
   Ale veľmi pravdepodobne možno aj väčšina týchto typov hriechov je "premyslená". Čiže človek ide zabiť niekoho s úmyslom. Človek ide ukradnúť čosi, pretože vo svojej mysli si vytvoril túžbu a potrebu to mať. Muž túži po žene síce "chemicky", ale túto túžbu nesmierne zosiluje myslením, predstavami. 
 
  Keď si urobíme analýzu, tak zistíme, že zastavenie myslenia nesmierne obmedzuje možnosti človeka spáchať nejaký hriech.
 
   Uvažujme napríklad o poslednom prikázaní. Ako môžete túžiť po majetku blížneho, keď máte zastavené myslenie? Je to práve myseľ, ktorá umožňuje vytvárať v človeku hriešne myšlienky či túžby. Zmysly len pozorujú. Vašim zmyslom je ľahostajné komu patrí nejaký majetok, na ktorý sa pozeráte. Zmysly len registrujú tvar, farbu, vôňu a podobne. Až myslenie môže vyhodnotiť čosi ako žiadúce a môže vytvoriť nejaký plán na uskutočnenie krádeže či sprenevery. Takže Diabol by sa v tomto prípade bez myslenia človeka, ktorého chce pokúšať, ďaleko nedostal.
 
  Predstavme si stredoveké mesto s hradbami, ktoré sa musí brániť nepriateľom. Obranná politika mesta je však taká, že obrancovia môžu proti nepriateľom bojovať z hradieb, ale nesmú zavrieť mestskú bránu. Vôbec v nej nemajú dvere. 
 
                   
 
  Zdôvodňuje sa to tým, že tadiaľ by mohol prísť nepriateľ. ???  Prečo nechávajú bránu nechránenú ? Načo ju vlastne majú ? Prečo si myslia, že tadiaľ by mohol prísť nepriateľ ? Čo je to za úvaha ? Ktorý dobyvateľ by nevyužil otvorenú mestskú bránu ? Môžete to síce vnímať ako úklad či lesť, že nepriateľa vlastne lákate na otvorenú bránu. Ale nie je to priveľké riziko, že sa do mesta dostane veľmi ľahko ? 
 
  Samozrejme Diabol by sa do mesta mohol dostať aj inak. Mohol by mať zradcov medzi obyvateľmi, mohol by sa podkopať pod hradby či by mohol mesto ohroziť nejakým iným spôsobom. Ale prečo mu to uľahčovať tým, že sa jednoducho nezatvorí mestská brána? No chápete to?
 
   Pestovanie nejakých okultných praktík možno môže byť nebezpečné. Ale obyčajné zastavenie myslenia?  Čo je na tom okultné? 
 
   Pritom ľudia, ktorí sa zastavenia myslenia boja, svoje myslenie aj tak bežne zastavujú. Len si to neuvedomujú. Bližšie o tom bude pojednané v časti pod názvom "Mechanizmus aktivácie vnímania vonkajšími podnetmi."
    
   Keď už uvažujeme o problematike možného vstupu nejakých démonov či diabla tak sú namieste aj nasledujúce úvahy. Rozhádžte si chémiu a stanú sa čudné veci aj bez zastavovania myslenia. Skúste šoférovať 24 hodín bez prestávky a démoni naskáču. Budete vidieť to, čo na ceste nie je a nebudete vidieť to, čo tam je. Nejaké drogy a priletia aj draci. Aj správna dávka alkoholu pozve démonov. Aj biele myši sa možno objavia. Aký je vlastne rozdiel medzi démonom a agresívnym opilcom? Ak tomu začnete rozumieť, tak zistíte, že myslenie samotné vie byť ako démon. A je to od myslenia veľmi chytré, keď nám nahovára, že démoni sú vonku... Skvelé odpútanie pozornosti, aby človek ani náhodou nehľadal vo vnútri. A to, že je to ešte aj nebezpečné, je už úplne geniálne krytie...

    Navyše démoni naskakujú aj do plnej mysle. Ak za nich považujeme napríklad všetok odpad médií, ktorý nám neprestajne premýva mozog. Navyše celá náboženská problematika démonov ako som sa ja s ňou stretol, je úplne nepoužiteľná. Tam sa totiž objavilo, že napríklad diabol sa premieňa na anjela svetla. Tak ako môžem identifikovať vlastne démonov? Keď je niekto dobrý, tak to môže byť boží človek alebo diablov, ktorý sa pretvaruje. Ak je niekto zlý, tak to môže byť boží človek, ktorý je pokúšaný a nezvláda to, alebo je to ten hľadaný diablov človek. No nemáte žiadne skutočne pevné kritérium, ako veci posudzovať. Z toho vyplýva, že kohokoľvek môžete označiť za božieho či diablovho podľa uváženia náboženstva.

     Ale démona mysle, ktorého vieme identifikovať presne a vieme, čo má na tanieri, toho necháme v pokoji robiť si svoju špinavú prácu? 

 

   ***