Čo zo mňa zostane, keď prestanem myslieť?
Toto môže byť otázka, ktorá sa môže v človeku prirodzene vynoriť. Využime podobnosť zastavenia myslenia a zastavenia auta. Je veľký rozdiel medzi zastavením a odstavením. Keď auto odstavíme, tak nastane jeho postupné splynutie s prírodou.
Keď však auto zastavíme, tak to môže byť veľmi užitočné. Napríklad zastavenie pred železničným priecestím, cez ktoré prechádza vlak.
Na obrázku vidno, že keď auto stojí, vôbec to nemusí byť nič tragické. Práve naopak. Zastavenie auta je vlastne stav jeho prevádzky.
Keď tento príklad prevedieme nazad na súčasné myslenie, tak auto by na priecestí vôbec nezastavilo. Buď by pokačovalo ďalej do konfliktu s vlakom, alebo by sa točilo dokola pred závorami. A nie je ťažké si predstaviť, že ak áut pred priecestím je viac, tak svojím neustálym pohybom sem a tam či dookola situáciu nesmierne komplikujú. Vytvárajú samozrejme množstvo kolíznych situácií. A pritom by stačilo len pokojne počkať, kým vlak prejde.
Vedieť zastaviť myslenie vôbec neznamená prestať ho používať.
Vedieť zastaviť myslenie znamená v istom zmysle schopnosť predchádzať konfliktom. Či už vnútorným, ale často aj vonkajším.
Napríklad ak dokážeme zastaviť myslenie, keď nám niekto niečo hovorí, tak je to to najlepšie, čo možno urobiť. Vtedy skutočne počúvame, čo druhý hovorí. Počujeme to, čo hovorí a nie to, čo by sme chceli alebo nechceli aby povedal. Navyše neprodukujeme emócie, ktoré nepochádzajú z toho, čo povedal, ale z toho čo si pritom myslíme.
***