Nebrzdené hodnotenie a porovnávanie sú veľmi jedovaté a nebezpečné obsahy. Pozor na ne !
Hodnotenie a porovnávanie sú veľmi užitočné nástroje, ale len v špecifických situáciách. O aké situácie ide?
Keď sa pred človekom objaví viac možností a človek sa musí rozhodnúť pre nejakú. Alebo sa objaví viac podobných prvkov a vznikne potreba nejakého rozlišovania medzi nimi alebo potreba vytvorenia určitého poriadku.
Problémom však je, že tieto funkcie naša myseľ takmer nikdy nevypína. Automaticky hodnotí a porovnáva takmer všetko. Navyše automatický mechanizmus porovnávania si človek vôbec neuvedomuje. Myslenie človeka vytvára pre všetko akési vzory, modely či štadardy, ako by všetko malo byť. Tieto vzory prichádzajú vždy zvonku. Vzory sa vytvárajú výchovou, trendmi, módou, reklamou a všeličím možným. Nevychádzajú z vnútra človeka, z jeho skutočných potrieb. Tento mechanizmus potom skresľuje či deformuje celkový pocit ako sa človek cíti. Veľmi často sa potom človek cíti omnoho horšie, než by to malo zodpovedať jeho skutočnému stavu.
Napríklad človek je na nejakom mieste. Ak má uspokojené základné potreby a cíti sa bezpečne, tak sa cíti dobre. Ale myseľ mu nedá pokoj. Pozorované miesto porovná s inými možnosťami, ktoré má v pamäti. Vyhodnotí to tak, že toto miesto je považované za menej hodnotné a teda človek sa začne cítiť zle. Povedzme, že človek stojí pri nejakom rybníku. Myseľ však v pamäti nájde nejaké exotické miesto, napríklad ostrovy Maledivy. Myseľ tieto dve miesta porovná a ako kritérium zvolí samozrejme to, čo je na tom exotickom mieste. V mysli sa začnú tvoriť predstavy o tom, aké by to bolo na Maledivách, ktoré myseľ považuje za atraktívne. A tak je človek chytený v pasci svojej mysle. Keby myseľ vedel zastaviť, tak by sa cítil veľmi dobre tam, kde je. Vôbec by necítil potrebu ísť niekam inam a ani by o tom nesníval. Bolo by mu jednoducho dobre. Toto je príklad umelo vytvorenej nespokojnosti svojou vlastnou mysľou.
Ono to však nie je celkom nežiadúce. Otázkou je, pre koho. Človek, ktorý nevie zabrzdiť myseľ, je výborný zákazník. Všetko chce kúpiť, všade chce cestovať, všetko chce mať. Cez myseľ je možné do nášho človeka dostať potreby, ktoré by inak nemal. Ako inak by sme mu vedeli niečo predať, keby sme v ňom nevytvorili potrebu to mať? Dokonca je možné vytvoriť aj také bizarné potreby, na základe ktorých človek vyhodí to, čo už má, aby si kúpil niečo iné, aj keď to, čo vyhodil, bolo úplne funkčné. Toto je pasca, ktorá má aj meno. Móda. Keď je niečo cool alebo moderné, tak sme ochotní zbaviť sa aj toho, čo je ešte dobré, aby sme vlastne uspokojili niekoho, kto nám chce čosi predať.
Celá naša spotrebná kultúra je postavená na potrebách, ktoré sa umelo vyrábajú v mysliach ľudí.
Najkrajšia pieseň. Najkrajšia žena. Najkrajšie miesto. Toto sú príklady konštrukcií mysle. V skutočnosti také čosi vôbec nejestvuje.
Ako môže byť napríklad jedno miesto krajšie ako druhé? Každé je len také aké je. Ten, kto vie zastaviť svoje myslenie, zvlášť fuknkciu hodnotenia a porovnávania, tak ten sa bude cítiť dobre takmer kdekoľvek.
***