Ako pozorovať svoje vlastné myslenie ?
Myslenie je možné vnímať. Pozorovať ho.
Ak s tým náhodou nemáte skúsenosť, tak ju môžete získať veľmi jednoducho. Začnite o niečom rozprávať.
Napríklad o sebe. Rozprávajte sami sebe napríklad svoj vlastný životopis. Dôležité však je, aby ste pri tom nehýbali ústami a ani nevydávali žiadny zvuk. Veľmi pravdepodobne si začnete jasne uvedomovať prúd slov kdesi "v hlave". Nikto iný pritom nevie, že vlastne rozprávate.
Aj tieto riadky je možné čitať tak, že si text vlastne hovoríte, ale nehýbete pri tom ústami ani nevydávate žiaden zvuk. Len si uvedomujete jednotlivé slová a celý prúd reči.
Tak isto sa dá postupovať pri sledovaní obrazových či zvukových predstáv. Dá sa začať si zámerne niečo predstavovať. Napríklad ako bolo na dovolenke alebo trebárs nejaké sci-fi dianie, napríklad let obrovskej kozmickej lode. A dá sa pozorovať, aké predstavy sa vytvárajú. Či sú tam obrazy, či sú v pohybe alebo statické, či sú tam aj zvuky. Alebo či sú to len akési kontúry alebo čiastočky spomienok, o ktorých len ja viem, čo znamenajú. Zároveň si všímam či tam je prúd slov, o ktorom som sa zmienil v predchádzajúcom odstavci.
Toto uvedomovanie, ako to kdesi vovnútri nás prebieha, je pozorovanie vlastného myslenia.
Človek dokáže ale postupne akoby skĺznuť do bežného premýšľania, kedy si tok slov prestane uvedomovať. Môže to nastať už po niekoľkých sekundách, odkedy začal pozorovať svoje myslenie. Toto funguje úplne paradoxne. Je to ako keď človek zaspí. Vôbec si neuvedomí, že prešiel do spánku. Uvedomenie nastane až spätne, keď sa človek zobudí. Podobne človek dokáže vypadnúť z intenzívneho vnímania. Človek začne samovoľne myslieť a uvedomenie môže nastať až keď na to zvlášť obráti svoju vlastnú pozornosť, začne to vnímať. Pokiaľ toto nastane počas nejakého dialógu s niekým iným, tak sa to komentuje napríklad: Prepáč, zamyslel som sa. Pričom sa spätne môže ťažko hľadať moment, kedy to "zamyslenie sa" vlastne začalo.
Sýte vnímanie sa dá však kedykoľvek obnoviť. Stačí, keď si to uvedomíme a vôľou jednoducho začneme sýtiť pozornosť. Kedykoľvek a kdekoľvek.
Podobne sa dajú pozorovať napríklad emócie. Radosť, smútok, hnev a podobne. Dá sa sledovať či tam vovnútri vôbec nejaká je. Aká intenzívna je. Pre mňa osobne je to veľmi zaujímavé takto sledovať svoje vlastné vnútro. Veľmi zaujímavé pre mňa je si uvedomiť, že tá úroveň, z ktorej pozorujem svoje emócie, týmto emóciám vôbec nepodlieha ! Keď sledujem svoj strach, tak pozorujem, či sa trasiem. Pozorujem, čo sa mi trasie. Ale tá úroveň, z ktorej to pozrujem je v pokoji! Všimnite si, že kamera na obrázku môže sledovať drámu, ktorá sa deje na mieste, kam je otočená. Ale nech sa tam deje čokoľvek, kamera nie je schopná sledovať svoje vlastné upevnenie na stenu. Kamera má nielen odstup, ale je upevnená na stene či konštrukcii, ktorá nemusí mať so sledovaným dejom vôbec nič spoločné.
Ak človek dokáže preniesť tento istý princíp do svojho vlastného života, nájde jeho novú kvalitu.
***