Čo všetko sa pri plnom pozorovaní stratí ? Pohlavie, vek, čo ešte ?
Aby ste vnímali, či ste muž alebo žena, musíte začať rozmýšľať. Dať do myslenia svoje pozorované pohlavné znaky a porovnať ich s inými, ktoré poznáte a následne vyhodnotiť svoje pohlavie. Potom k tomu priadíte názov v nejakom jazyku. Napríklad, že ste muž. Alebo man alebo hombre.
Vašu pozornosť to nezaujíma. Keď je vaše myslenie utíšené, tak nevnímate či ste muž alebo žena, či ste starý alebo mladý, či ste pekný alebo škaredý, či máte zdravotné ťažkosti alebo nie, či ste úspešný alebo neúspešný, či máte problémy alebo nie. Mechanizmus pozornosti vníma len rozmery, farby, zvuky, tvary a podobne. Všetko vníma také aké to je. Nič nehodnotí, neporovnáva, dokonca ani nenazýva. Nemá čím. Na všetky definície, zaradenia a hodnotenia totiž potrebujeme myslenie.
Pri pozorovaní sa stratí aj vnímanie času. Pozornosť veľmi intenzívne sleduje to, čo je okolo vás teraz. Prítomný okamih. Len ten.
Povedzme, že zrakom vnímate tvar svojej postavy. Zrak prechádza po krivkách. Zaostruje na detaily. Odtiene a podobne. Pri sledovaní tela zrakom je všetko v poriadku.
Až keď zapnete myslenie, tak sa rozbehne automaticky mechanizmus hodnotenia a porovnávania. Zrazu máte v mysli nejakú predstavu, ako má postava vyzerať a už porovnávate svoje vnemy s tou predstavou. A náhle so svojou postavou prestávate byť spokojní. Zrazu si uvedomujete nedostatky. Toto je však čisto myšlienková aktivita. Keby ste nezačali myslieť, tak by ste boli so svojou postavou spokojní nech už je akákoľvek. A nič vám nebráni myslenie zastaviť, keď sa to začne takto negatívne vyvíjať. Začať znovu intenzívne pozorovať a negativita je preč.
***